To sa podobá mojej ceste. Prvý krát na úpätí kopca pred novými študentmi, ktorí nikdy nezabudnú dať najavo, že sa učia proti svojej vôli a že už všetko vedia. Prvý mesiac boja s ich úporným vzdorovaním čomukoľvek, čo sa im usilujem vysvetliť. Aj s prejavmi, ktoré jasne naznačujú, že veru ťažko existuje niečo, čo by zmenilo ich postoj k škole. A aj s vlastnými myšlienkami. Či to má vôbec zmysel a či by nebolo rozumnejšie to vzdať.

A zrazu sa stane to, prečo je táto práca aj krásna. Vietor sa utíši a ja môžem stúpať hore. V ich očiach sa začne zračiť záujem, začnú počúvať, rešpektovať, dokonca sa začnú učiť viac, ako sa učia na známkované predmety do školy. Zrazu sú iní. Získajú dôveru. Nechajú sa viesť a zobudí sa v nich zvedavosť, chcenie niečo dokázať. Mne, alebo sebe? Na tom nezáleží. Dôležitý je výsledok.

Čo viac si môžem želať? Ten pocit, keď vidím úsilie žiaka sa mi vyrovnať, učiť sa aj kvôli mne, aby ma nesklamal, ten ma vždy presvedčí, že robiť túto prácu srdcom a dávať do nej celú svoju osobnosť, je tá najlepšia cesta. Ťažká a namáhavá, ale na konci je ten úžasný prerod a úspech väčšiny z nich. A ich vďaka, že vystúpili niekam, kam sa im ani len nesnívalo. A tak spoločne, ako rovný s rovným stojíme na tej pomyselnej streche sveta.